Autor : Le Rétif, 2.8.2010
Článok bol s láskavým súhlasom autora preložený OZ Ľudia proti rasizmu
Zrejme by sme ostali obvinení z prílišného cynizmu, keď by sme vyvaľovali oči nad oportunistickou zábavou Eur. Komisie v jej kondolenčných prejavoch – nešetrení nimi pri akejkoľvek významnej alebo minoritnej tragédií, alebo pri výročí nejakej prastarej (ale historicky nekontroverznej) hanebnosti: Krištáľová noc, zemetrasenie v Číne, panika na Love parade, smrť Michaela Jacksona.
Zaručeným cynizmom bol však tento pondelok ( 2. august, pozn. prekl.), keď kondolenčný PR zbor z nejakého dôvodu nefungoval. Nevyšlo žiadne seriózne vyjadrenie účasti, žiadna minúta ticha, ani len uhladená správa, starostlivo nadizajnovaná PR posluhovačmi, ktorá by znova potvrdila záväzok : „toto NIKDY VIAC nedopustíme“. Nič z toho neodznelo počas 2. – 3. augusta, v Pamätný deň rómskeho holokaustu, medzinárodný deň spomienky na rómske a Sinti obete tzv. Porraimos či Samudaripen, dvoch slov, ktoré sa v rómskom jazyku používajú na označenie holokaustu.
Nuž, pondelok asi nebol ten pravý deň. Ale možno to niektorý prezident v Únii urobí o rok, keď tento dátum znovu tak nešikovne nepripadne na čas vlny vyhostení a nových zákonov cielených na Rómov, ako sa to tak nešťastne stalo tento rok.
Minulý týždeň sme zistili, že francúzsky prezident Sarkozy plánuje zničiť 300 rómskych táborov a vyhodiť Rómov z francúzskeho teritória. Že Nemecko sa rozhodlo vypudiť svojich 12.000 Rómov vrátane 6000 detí a neplnoletých späť do Kosova. Že Švédsko, v rozpore s vnútoroštátnym aj európskym právom, deportuje Rómov kvôli žobraniu. Že Kodaň popýtala dánsku vládu o pomoc – vrátane použitia sily – pri vyhosťovaní Rómov. A že karavána 700 kočovníkov bola vyhnaná z Flámska.
K tomu všetkému nezabudnime ani na českú a slovenskú tradíciu automatického posielania rómskych detí do špeciálnych škôl pre mentálne postihnutých, talianske vyhlásenie núdzového stavu z roku 2008 kvôli prítomnosti Rómov, ktorí boli následne v tisíckach deportovaní predovšetkým do Rumunska a Bulharska, a na smrť 8 Rómov minulý rok v Maďarsku v réžii domácej krajnej pravice.
Práve preto by teraz asi naozaj nebol vhodný čas pripomínať si 66. výročie likvidácie 2897 mužov, žien a detí zavretých do ohrady tzv. „Zigeunerfamilienlager“ v Osvienčim-Birkenau, v noci z 2. na 3. augusta 1944.
Človek by si mohol myslieť, že je to „nevhodne analogické a nevhodne podobné“ tomu, čo sa odohralo pred toľkými dekádami , keď boli podobné útoky inštrumentalizované vládou, a ktorým dnes čelí aj najutláčanejšia európska menšina. Ako mi povedala Anneliese Baldaccini, právnička EÚ kancelárie Amnesty International: „Európske vlády majú jasné a systémové programy cielené na Rómov. Je to veľmi znepokojivé.“
Je hanbou, že tento dátum je tak „neprimeraný“ , pretože v skutočnosti má Únia veľmi silné páky na to, aby takéto praktiky zastavila. Tieto páky žiaden aktér pred 70-timi rokmi nemal.
V srdci zakladajúcich európskych zmlúv leží finálna sankcia, ktorú môže Brusel aplikovať na akýkoľvek členský štát – diplomati ju nazývajú „nukleárna možnosť“. V prípadoch „vážneho a pretrvávajúceho porušovania“ ľudských práv možno na členský štát uvaliť sankcie takej intenzity, v dôsledku ktorých členský štát stratí hlasovacie práva v Európskej rade. V extrémnom prípade môže na základe článku 7 Zmluvy o Európskej Únii prísť k vylúčeniu z Únie .
Amnesty verí, že je čas reagovať. „Únia je Lisabonskou zmluvou, konkrétne v zmysle článkov 2,6 a 7, zaviazaná venovať sa ľudským právam v rámci 27 členských štátov“, povedala výkonná riaditeľka pre právne otázky Európskej Únie, Susanna Mehtonen.
Avšak hoci je Európska Komisia – rovnako ako Európska Rada a Európsky parlament – oprávnená aplikovať takúto sankciu, chce ostať od tejto otázky dištancovaná tak ďaleko, ako je to len možné.
Vo štvrtok (29.júla) povedala hovorkyňa komisárky pre spravodlivosť Viviane Reding: „Keď príde na tému Rómov a možnosti ich vyhostenia, je to vecou jednotlivých členských štátov, v tomto prípade Francúzska, a je na nich, ako budú v tomto prípade implementovať právne záväzky.“
Keď minulý rok nadobudla platnosť Charta základných práv spolu s príchodom Lisabonskej zmluvy, EÚ ohlásila tento moment ako nový úsvit pre ľudské práva v Európe. Člen komisie zodpovedný za rezorty spravodlivosti sa pod tlakom liberálov Europarlamentu stal priamo komisárom „základných práv“.
Dokonca v apríli na konferencii Európskej komisie venovanej téme Rómov, označila komisárka Reding diskrimináciu voči tejto najväčšej minorite za „neakceptovateľnú“.
Ale zrazu, v momente, keď začali záplavy vládnych útokov na komunity v toľkých členských štátoch, Brusel onemel. Charta, ako nám Brusel objasňuje, nie je listinou základných práv pre občanov, ale len nástrojom pokrývajúcim veľmi úzke oblasti –týka sa len zákonov samotných európskych inštitúcií a členských štátov, keď implementujú európske právo. Ako zdôrazňujú, krok Francúzska a ostatných krajín v tomto prípade leží mimo ich zodpovednosti.
Zaujímavé je, že aplikáciou rovnako striktného výkladu by sme zistili, že Komisia nemá žiadne kompetencie pri ochraňovaní práv gejov a lezieb, jedine ak príde k porušovaniu práv v týchto dvoch situáciách (pri tvorbe zákonov európskymi inštitúciami alebo pri tvorbe zákonov členskými štátmi, keď implementujú európske právo, pozn. prekl.)
A hľa, práva gejov – už dlhodobo etablované v západoeurópskych metropolách a podstatne menej na východe – sú každý mesiac pomerne masívne obraňované rovnakými inštitúciami.
V máji Redingovej kancelária napísala do Vilniusu sťažnosť voči rozhodnutiu, ktorým nižším súd zakázal Gay Pride : „Komisia vyjadruje svoje znepokojenie nad nedávnym vývojom situácie“, písalo sa v nej. Iba niekoľko dní na to litovský najvyšší súd Pride-u zabezpečil hladký pochod. Rovnako prezident Európskej Rady, Herman Van Rompuy, poslal tohtoročnému Pobaltskému pride-u „silný odkaz odsudzujúci homofóbiu“.
Rozdiel v oboch situáciách je v nevyslovenej hierarchii medzi novými východoeurópskymi štátmi a ekonomickými elektrárňami západu. Brusel môže spokojne plesknúť po prstoch východným metropolám bez strachu z dôsledkov, no neurobí to isté v prípade, ak sa exekutíva Únie má obrátiť proti Sarkozymu či Berlusconimu.
To neznamená, že Komisia tieto prípady nevníma ako jasné porušovanie ľudských práv. Veď ako povedal jeden komisár, „toto je presne jedna z vecí, na ktorých si Sarkozy vybudoval meno. Vždy to fungovalo. A vždy je to populárne.“ Ďalej tiež dodal, že „je to momentálne pravdepodobne najcitlivejšia záležitosť,“ čím narážal na slová iného hovorcu, ktorý minulý rok naznačoval, že by Taliansko malo vysvetliť, prečo deportovalo utečencov z Lýbie. Premiér Silvio Berlusconi v tom čase pohrozil vetom voči všetkým akciám Európskej Rady, ak Komisia tohto hovorcu nevyhodí za opovážlivosť, akou povzbudzuje Rím k rešpektovaniu práv. Takže tentokrát „bolo rozhodnuté dať vám veľmi inštitucionálnu odpoveď.“
Komisia súkromne argumentuje, že „nukleárna možnosť“ ukotvená v Článku 7 by sa uplatnila len vtedy, ak by šlo o prípad „ zhromažďovania všetkých Rómov a ich odvedenie do koncentračných táborov. Tam ešte zďaleka nie sme.“
Ale holokaust, alebo Porraimos či Samudaripen, neprišiel jedného dňa ex nihilo, nevrátil sa z dlhej dovolenky na Bahamách, klopajúc na Barrosove dvere: „Hello José-Manuel? Tu bratránek fašizmus! Som späääť! Čo nového? Ooo čekuj – úspornosť, masová nezamestnanosť! Milujem túto časť ekonomického cyklu!“ Fašizmus prichádza pomaly, potichu, plynulým, ale stále rozoznateľným upevňovaním skrutiek. Európa musí reagovať teraz, pred tým, ako sa koncentračné tábory objavia. Tie určite nebudú nazvané „koncentračné tábory“, ani nebudú vyzerať podobne. Maltézske a grécke zadržiavacie centrá pre Subsaharských imigrantov neboli postavené so železnými bránami s emblémom „Arbeit macht frei“, a v skutočnosti koncentračnými tábormi sú. Politickí predstavitelia sa vyhnú tradičnému archetypálnemu fašistickému jazyku alebo činnosti, aby v Bruseli vždy mohli povedať, že toto je „niečo úplne iné.“
V zmysle článku 7 nie sú špecifikované žiadne presné tresty pred samotným odobratím volebných práv alebo vylúčením z Únie, čiže Brusel má obrovský manévrovací priestor. Nikto nečaká, že Francúzsko bude vykopnuté z EÚ. Ale nemohla sa Reding zmôcť aspoň na podobný list, aký bol zaslaný do Litvy kvôli zakázanému Gay Pride-u?
… Asi budú musieť Rómovia zorganizovať vozík na Love Parade, aby si ich EÚ všimla.
Žije vo švajčiarskom Berne, ale po ťažkej mozgovej príhode je častejšie v nemocnici ako doma. V posledných rokoch už verejne nevystupuje, komunikuje iba s najbližšími, aj to s ťažkosťami. Ale kedysi bol doktor Ján Cibuľa prezidentom Medzinárodnej rómskej únie. A Kanaďania ho navrhli na Nobelovu cenu mieru.
Anna Koptová – vedúca osobnosť Nadácie Dobrá rómska víla Kesaj, vyštudovala Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je riaditeľkou prvého Súkromného rómskeho gymnázia na Slovensku. Jej vzorom a pedagógom je Milena Hübschmannová, priekopníčka a zakladateľka romistiky, ktorá svoj život zasvätila spoznávaniu Rómov, rómskeho jazyka, rómskej kultúry a spôsobu života.
Spišský Hrhov je obec, ktorá sa za posledné roky dynamicky rozrástla najmä vďaka príchodu ľudí z väčších miest. V obci je však aj početná rómska komunita.
Počas druhej svetovej vojny bojoval za svoju vlasť v Anglicku. Aj tak mu po vojne odmietli poskytnúť bankový úver na golfové ihrisko, hoci mu na základe zákona o veteránoch prináležal. Boli to totiž časy, keď bol golf považovaný za biely šport a Bill Powell bol čierny. Lenže Powell hral vždy na víťazstvo.
